Pokiaľ človek so záujmom o amatérske vysielanie splní všetky podmienky uvedené v predpise o osobitnej odbornej spôsobilosti a úspešne absolvuje pred skúšobnou komisiou zriadenou povolovacím orgánom skúšku na operátora rádioamatérskej stanice, môže požiadať o vydanie povolenia na zriadenie a prevádzkovanie amatérskej rádiovej stanice a pridelenie volacieho znaku. Po obdržaní zmieneného povolenia a rádioamatérskej značky sa pred ním otvoria široké možnosti naplnenia predstáv rádioamatéra a záleží len na ňom samom, ktorým smerom sa jeho rádioamatérska činnosť bude uberať.
V minulosti boli veľmi populárne a aktívne rádioamatérske kluby. Sú vybavené vlastným vysielacím zariadením a majú taktiež pridelenú svoju volaciu značku. V dnešnej dobe, hoci stále existujú, ich činnosť, až na niektoré výnimky, značne upadá. Jednotliví rádioamatéri – ich členovia – sa v nich s väčšou či menšou pravidelnosťou dodnes stretávajú. Na stretnutiach sa venujú klasickej amatérskej činnosti, vymieňajú si vlastné skúsenosti z prevádzky či najnovšie technické poznatky. Niektoré kluby sa venujú príprave nových rádioamatérskych adeptov organizovaním prípravných kurzov, na ktorých sa budúci amatéri majú možnosť naučiť všetko potrebné na zvládnutie operátorských skúšok. Klubová značka býva veľmi často používaná v rádioamatérskych súťažiach, kde sa pri jednej stanici strieda viacej operátorov. Na vyššej úrovni sú kluby, ale aj jednotlivci zastrešení národnými rádioamatérskymi zväzmi alebo federáciami (na slovensku SZR), ktoré sú združené v celosvetovej rádioamatérskej únii (IARU). Na to, aby sa človek mohol zaoberať vysielaním na amatérskych pásmach, na rozdiel od minulosti, dnes už na slovensku členstvo v spomínaných organizáciach nieje podmienkou.
Zrejme najväčšiu skupinu tvoria amatéri venujúci sa nadväzovaniu klasických rádiových spojení s inými amatérskymi stanicami, ktorých je po celom svete niekoľko miliónov. Na komunikáciu medzi rôznojazyčnými rádiomatérmi sa najčastejšie používa angličtina, ale nieje to pravidlo. Kvôli zjednodušeniu a zrýchleniu komunikácie medzi amatérmi, hlavne pri telegrafnej prevádzke, majú HAMs dohodnutú širokú škálu rádioamatérskych skratiek a tzv. Q-kódov. Pokiaľ pri komunikácii v otvorenej reči je dôležité, aby nedošlo k chybnému prevzatiu informácie, amatéri používajú hláskovanie jednotlivých písmen dohodnutými výrazmi, ktoré tvoria tzv. hláskovaciu tabuľku. Preklad morzeovky umožňujú aj dekódovacie software, ktoré sa však kvalite príjmu sluchom úplne nevyrovnajú.
Druhú veľkú skupinu tvoria amatéri, ktorí sa venujú hlavne konštrukcii a skúšaniu rôznych elektronických zariadení a antén využiteľných v rádioamatérskej praxi. Po pásmach je ich z pravidla počuť pomenej. Ich neoceniteľnou vlastnosťou je ochota podeliť sa so svojimi skúsenosťami a poznatkami s inými rádioamatérmi, čo bez pochyby kladne ovplyvňuje a prispieva v rozvoju nášho krásneho koníčka.
Keď budete na prechádzke v prírode a natrafíte tam na ľudí pobehujúcich s rôznymi smiešnymi tykadlami v rukách, – ak ste poľovníci tak nestrieľajte hneď po nich – keď ste normálnymi turistami, nemusíte hneď na nich volať policajtov alebo nebodaj SIS-ku – nie sú to žiadni špióni ani záškodníci, sú to tiež rádioamatéri venujúci sa buď tréningu alebo priamo závodeniu v rádiovom orientačnom behu (ROB), inak ľudovo nazývaným aj hon na líšku. Snažia sa v pokluse pomocou rádiového prijímača nájsť skrytý vysielač. Súťaže v ROB sa poriadajú na rôznych úrovniach až po majstrovstvá sveta, ktorých usporiadateľom v roku 2002 bolo práve Slovensko. Na toto odvetvie je však potrebná aj nejaká tá fyzická kondícia a preto sa nečudujem, že sa ROB-u venuje tak málo ľudí, veď nieje nad pohodlie dobre vykúreného HAM-shacku, hi, hi…